Český historik Ladislav Hladký v roku 1996 napísal knihu o histórii Bosny. Venuje sa v nej aj najkrvavejšiemu konfliktu v Európe od druhej svetovej vojny. O úlohe Ruska v ňom píše, že "sa po otrasení svojho veľmocenského postavenia (po zániku ZSSR v r. 1991) zhurba od roku 1993 pokúšalo práve cez balkánsky problém dostať znovu medzi rozhodujúcu svetovú veľmocenskú elitu."
Keď bosnianskosrbské jednotky vo februári 1994 zaútočili na trhovisko v centre Sarajeva, zahynulo pri tom 68 civilistov. Vtedajší generálny tajomník OSN Ghálí požiadal NATO, aby zaútočilo na srbské pozície. NATO dalo Karadžićovým jednotkám ultimátum: buď sa do 12 dní stiahnu 20 km od Sarajeva a odovzdajú ťažké zbrane v tejto zóne pod dohľad jednotiek OSN, alebo na nich letecky zaútočí.
Vtedy svoju príležitosť vycítil Kremlin. Ulitmátum NATO tvrdo odmietol. Vtedajší prezident Boris Jeľcin namiesto toho navrhol, aby sa do pozícií opustených bosnianskymi Srbmi presunulo 400 ruských vojakov v rámci misie OSN. Bosnianski Srbi návrh prijali a do stanoveného dátumu sa stiahli.
Ako píše Hladký, Moskva to neskôr prezentovala ako svoje veľké diplomatické víťazstvo. Jeľcinov hovorca Vjačeslav Kostikov vtedy vyhlásil: "Bez jediného výstrelu, bez toho, aby sa niekomu vyhrážalo, bez riskovania životov svojich vojakov a bez straty jediného rubľu Rusko fakticky vyhralo významnú bitku o svoju svetovú pozíciu."
Kostikov postoj Moskvy - podobne ako to dnes robia Putin a Medvedev - zároveň odôvodnil aj sympatiami so Srbskom: "Rusko sa vrátilo k prameňom svojej historickej politiky a úlohy na Balkáne, ochránilo Srbov blízkych vierou, kultúrou aj duchom, a pevne vymedzilo parametre svojho vplyvu v Európe a vo svete."
Zahraničnopolitické myslenie v kremeľských hlavičkách sa nám teda príliš nezmenilo. Ak sa na Balkáne vyskytnú problémy, Rusko do situácie aktvíne vstúpi, ponúkne "alternatívny" plán, a vyhlási, že chce brániť medzinárodné právo a súciti so Srbmi. Rozdiel medzi 90. rokmi a dneškom je, že vtedy sa Rusko v mnohých iných otázkach zmohlo len na reči. V konflikte v Bosne neskôr Západu mnohokrát nakoniec muselo ustúpiť. Dnes Kremlin tak naplno o svojich ambíciách hovoriť nebude. Radšej koná a neustupuje.
Ceny ropy sa ešte zmeniť môžu, ruská mentalita už asi nie.